Gabriela Uhlárová

Byť kresťanom je pre mňa to isté, ako keby som vyhlásila, že patrím k svetovej hudobnej špičke, lebo neskonale obdivujem Mozarta.

Neviem hrať na žiaden hudobný nástroj, nemám absolútny sluch a basový kľúč rozlúštim len tak, že si na osnove od niektorého céčka odrátam noty. Ja to proste neviem. A výrok, že Mozartovi nesiaham ani po päty, nie je prejavom mojej neskutočnej pokory, ale konštatovanie faktu, ktorý si v hudobnom svete nezaslúži nejakú odmenu. Keby som od hudobníkov žiadala, aby si uvedomili, že to JA!!! som tá výnimočná a to JA!!! som niečo viac než oni, lebo obdivujem MOZARTA, a navyše som stelesnením absolútnej pokory, lebo som si vedomá, že som oproti nemu úplná nula, väčšina z nich by sa mi vysmiala. Ak by som im začala vykrikovať, že vedia hrať iba vďaka tomu, že som sa za nich modlila, poslali by ma pravdepodobne na psychiatriu.

Pred dvetisíc rokmi, za čias Ježiša Krista, bolo malomocenstvo neliečiteľná choroba a vyliečiť sa z neho by znamenalo zázrak. Ježiš Kristus tento zázrak uskutočnil, povedal malomocnému „buď čistý“ a malomocný sa uzdravil. Dnes malomocenstvo vylieči každý lekár. Pýtala som sa svojho obvodného, lebo som chcela zistiť, či na to treba špecializáciu. Hneď mi odpovedal, že sa to lieči antibiotikami, liečba trvá niekoľko mesiacov a ostanú po nej nejaké následky. Takže, síce chorobu nevyliečia ani v zlomku sekundy, ani dvomi slovami, ani kompletne na 100%, ale vyliečia. To, čo bolo pred 2000 rokmi zázrak, je dnes každodenná realita. Realizovať časť zázraku, ktorá spočíva vo vyliečení choroby, dnes dokáže každý lekár. Realizovať časť zázraku, ktorou je liečenie výrokom „buď čistý“, nedokáže ani hlava rímskokatolíckej cirkvi. Hlava rímskokatolíckej cirkvi však nedokáže realizovať ani tú časť zázraku, ktorú dokáže vykonať každý lekár. Ak by ste prišli k lekárovi a povedali mu, čo vám je, vyšetril by vás, povedal vám, akú máte chorobu, a ak by ste boli malomocný, predpísal by vám lieky a nariadil liečbu. Ak by ste vošli do kostola a vyhlásili, že ste malomocný, predpokladám, že by sa strhla všeobecná panika, ľudia by ušli, vás by odtiaľ zrejme okamžite vyhodili a kostol by nechali odhora po spodok vydezinfikovať a vy by ste nakoniec aj tak skončili u lekára a liečil by vás on. Takže, bez lekárskeho vzdelania malomocenstvo nezvládnete, ani keby ste mali najvyššiu kresťanskú hodnosť.

Ak by dnes prepukla pandémia malomocenstva, presne ako pri pandémii koronavírusu boli by všetci lekári, zdravotné sestry a zdravotnícki pracovníci v pohotovosti a mali by zakázané nepracovať, zatiaľ čo kostoly by mali zakázané pracovať.

V Biblii je zdokumentovaný jediný prípad vyliečeného malomocného. Koľko ich bolo vyliečených antibiotikami neviem, ale predpokladám, že rádovo desiatky tisíc.

Ak by lekár denne ošetril hoci aj 50 malomocných, dostal by iba určitý plat, z ktorého by si mohol tak zaplatiť hypotéku, postarať sa o rodinu a inak veľmi nevyskakovať. Jedno malomocenstvo, ktoré vyliečil Ježiš Kristus, už jeho obdivovatelia speňažili tak, že by nadobudnutými majetkami mohli vykúpiť možno aj chudobu celého sveta.

Ďalším so zázrakov, ktoré dodnes nikto nedokáže, je, že dvomi rybami a piatimi chlebmi nakŕmil päťtisíc ľudí. O náš chlieb každodenný sa starajú farmári, poľnohospodári, pekári, predavači a všetci ostatní, ktorí vytvárajú potravinový reťazec a o takmer miliardu hladujúcich na svete sa dnes stará najmä Svetový potravinový program.

Ďalej sa mi rozpisovať nechce. Pre mňa bol Ježiš Kristus vykonávateľom skutkov Ježiša Krista, profesionál, ktorý vyliečil malomocenstvo na povel, dvoma rybami a piatimi chlebmi nakŕmil päťtisíc ľudí a dobrovoľník, ktorý nebral za to, čo robil nijaké peniaze a nehromadil statky. Tí, ktorí nerobia nič z toho, čo robil on, iba rozprávajú o tom, čo robil Ježiš Kristus, sú pre mňa obdivovatelia Ježiša Krista a za to, že Ježiša Krista obdivujú, podľa mňa, nepotrebujú dostávať nič. Presne tak, ako zahrať klavírny koncert dokážu iba niektorí, ale vypočuť si ho a potom rozprávať o tom, ako sa im páčil alebo nepáčil, dokáže hocikto. Nikomu by však nikdy nenapadlo, že by mal klavírny virtuóz platiť svojim poslucháčom za to, že ho počúvajú a on by sa mal hanbiť za to, že je v niečom špička. Ak je niekto obdivovateľ a fanúšik klavírneho virtuóza, môže založiť fanklub, v ktorom sa bude stretávať s ďalšími obdivovateľmi a fanúšikmi, ale vždy to bude len fanklub. Ak sa bude chcieť naučiť hrať tak, ako virtuóz, bude musieť brať hodiny klavíra a dennodenne cvičiť, ani tak však nie je isté, že sa dostane na úroveň virtuóza, ak na to nemá predpoklady.
Takže, za seba poviem len toľko, že ten, kto sa dokáže vyzuť z najťažšej práce a ešte dosiahne, aby ho tí, ktorí ju vykonávajú, aj platili, je pre mňa v prvom rade geniálny marketér a podnikateľ, ale nie môj morálny vzor.