Gabriela Uhlárová

Milé moje spolužiačky zo strednej školy, ktoré ste sa stali lekárkami. A, samozrejme, aj všetci ostatní, ktorých táto téma zaujíma. Na stretnutí sme sa rozprávali o všeličom, aj o tom, že poctivá práca je u nás veľmi často na smiech, robiť niečo poctivo sa stretáva s výsmechom a oceňujú sa prachy, prachy a prachy, výkon, rýchlosť a zisk.

S výsmechom mám skúseností dosť, ale mám pocit, že už viac a viac ľudí vníma podobne ako ja. Ako v tú našu spoločnú sobotu, keď viacerí bezmocne konštatovali, že takto je nastavená spoločnosť a nedá sa s tým asi nič robiť.

Môj názor je, že by sa s tým niečo urobiť aj dalo. Len to treba vziať za správny koniec. A najmä, nečakať, že sa o to postará niekto iný. Väčšina ľudí sa stará len sama o seba (čo je z určitej perspektívy dobre), ale v prípade, že ide o peniaze, stará sa o seba (takmer) každý. Najmä, keď ide o peniaze. Každý hrabe na svojom piesočku, zadarmo ani kura nehrabe, poznáme tieto výroky aj postoje. Autority takéto problémy riešiť nechcú, keby autority problémy riešiť chceli, už by ich dávno vyriešili, čakať, že sa niečo zmení zhora, je utópia. Autority sú spokojné tam, kde sú, boja sa len o to, aby neprestali byť autoritami a neprišli o zdroje svojich príjmov od svojich podriadených.

Podľa mňa máte páku na zmenu spoločnosti v rukách práve vy, lekárky, lekári, všetci zdravotnícki pracovníci, ktorí viete veľmi dobre, čo je to pracovať s ľudskou bytosťou, jej zdravím, dbať na to, aby ste odviedli dobrú prácu, nechtiac pacienta nepoškodili a nesiete za to plnú zodpovednosť. Ako sa vraví „lekár je stále jednou nohou v base“. Na tomto mieste vám chcem všetkým popriať, aby ste vždy mali úspech a iba dobré výsledky, nech sa vám vždy dobre darí. No ale prečo si myslím, že to práve vy môžete zmeniť?

Pretože som presvedčená, že za predpokladu, že Ježiš Kristus skutočne vyliečil malomocného človeka slovami „buď čistý“, je kresťanstvo morálne neprijateľný hodnotový systém.

Tomášovi Baťovi sa prisudzuje nasledujúci výrok:

„Příčinou krize je morální bída. Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem.“

Každý, kto niečo robí dobre a poctivo vie, že naučiť sa nejakú prácu robiť dobre, nejakú tú chvíľu trvá. Jedinou zárukou ako mať istý výsledok, je nerobiť vôbec nič. Len kto nič nerobí, nič nepokazí. Keď niečo robíte, nikdy nemáte istotu, že vám práca vyjde podľa očakávaní. Dokonca aj keď robíte to, čo ste už robili tisíckrát predtým, napríklad varíte zemiaky, môže sa stať, že vám zrazu vypne plyn alebo elektrina, zazvoní sused, že horí a musíte bežať z domu, prípadne vám dieťa spadne tak nešťastne, že si ublíži a vy ho musíte ísť čičíkať, ošetriť, alebo rovno utekať na pohotovosť. Nič z toho nikomu neprajem, ale faktom je, že nech začnete čokoľvek robiť, nikdy nemáte istotu, že to dobre dopadne, lebo Vyššia moc môže zasiahnuť kedykoľvek a akokoľvek. (Ale pre istotu to zopakujem, nech Vyššia moc zasahuje len tak, aby nám to prospelo.)

Takže, milé moje spolužiačky lekárky, vy, čo ste sa rozhodli vyštudovať jednu z najťažších škôl v našej spoločnosti, a najmä, vzali ste na seba zodpovednosť, ktorá vôbec nie je malá, máte právo ohradiť sa voči každému, kto o liečení malomocenstva iba rozpráva a pripomenúť mu, že keby chcel, mohol sa to naučiť liečiť sám. Len by musel najprv vyštudovať medicínu.

Ak sa aspoň na chvíľočku rozhodneme, že budeme považovať za reálne, že malomocenstvo sa naozaj dá vyliečiť slovami „buď čistý“ a Ježiš Kristus to skutočne dokázal, potom môžeme skonštatovať, že poznáme tri úrovne liečby malomocenstva.

Prvou, tou najvyššou, je spomínaná možnosť vyliečiť ho slovami „buď čistý“. To sa, podľa dostupných záznamov, podarilo raz.

Druhou je liečenie tak, ako to dokážu paušálne všetci lekári, antibiotikami. Liečba je dlhšia než v prvom prípade a ostanú po nej nejaké následky. Choroba je však tiež vyliečená.

Treťou je malomocenstvo nedokázať vyliečiť nijako. Rozprávanie o tom, ako to dokázal Ježiš Kristus nie je plnohodnotnou, ani čiastočnou náhradou za to, ako to dokázal Ježiš Kristus.

Ak by naši blížni kresťania fungovali podľa ľudských zákonitostí, ako prvé by po objave antibiotík, ktorými sa lieči malomocenstvo, povedali: „My sme doteraz len hovorili o tom, ako malomocného vyliečil Ježiš Kristus, ale nikto z nás to sám nedokázal, teraz, keď sa objavil liek proti tejto chorobe, je našou morálnou povinnosťou vziať na seba zodpovednosť a naučiť sa liečiť tak, ako to dokáže každý lekár, keď už to nedokáže nikto z nás tak, ako to dokázal Ježiš Kristus.“ Katolícka cirkev však veľkoryso prenechala túto náročnú a zodpovednú činnosť lekárom a pre seba si vyhradila právo filozofovanie a modlitby. Skúste si predstaviť, že by ste šli na nejaký pobyt, kde by vás bolo dvanásť, šesť mužov a šesť žien a piati muži a päť žien by strávilo celý pobyt modlitbami, meditovaním a diskusiami, zatiaľ čo zvyšná dvojica by nakupovala, varila, umývala riad, upratovala a dbala na hladký chod celého pobytu a nedočkala by sa za to ničoho, dokonca by ju ostatní osočili, že si nemá o sebe namýšľať, lebo to oni sa celý ten čas modlili za to, aby sa im ľahko pracovalo. Myslím, že by to skončilo veľmi zaujímavo. Keď niekto nedokáže modlitbou vyniesť smetie, uvariť obed, alebo umyť riad, nech je aspoň ticho. Tých, ktorí pracujú, treba odmeniť. Tých, ktorí sa z najťažšej práce vyzuli? Poslať do kelu.

Kresťania sa jednoducho z najťažšej práce vyzuli, nechali ju na iných a chvália sa tým, že to oni sú morálnou a etickou autoritou.

Vyzuť sa z najťažšej práce a ešte sa tváriť, že tí, ktorí ju robia by mali byť vďační za to, že „dostali taký dar a majú to teda robiť zadarmo“ sa, podľa mňa, nedá nazvať inak, než nemorálne. Z ľudského hľadiska ide o obyčajné svinstvo. Od okamihu, kedy sa malomocenstvo stalo liečiteľnou chorobou, mali túto ťažkú a zodpovednú prácu na seba vziať tí, ktorí tvrdia, že Ježiš Kristus malomocného vyliečil slovami „buď čistý“. Nijaký slušný človek nenechá najťažšiu prácu na niekoho iného, a nechváli sa, že on je najlepší, lebo obdivuje toho, kto dokázal tú prácu urobiť ľavou zadnou. Ak neviem vytesať z mramoru sochu Dávida ako Michelangelo, nestávam sa lepšou sochárkou než ten, kto síce tesá z mramoru, ale nie tak krásne ako Michelangelo iba preto, lebo Michelangela neskutočne obdivujem. Medzi dokázať vyliečiť malomocenstvo a nedokázať vyliečiť malomocenstvo je priepastný rozdiel a kto to nedokáže NIE JE MORÁLNE NADRADENÝ TOMU, KTO TO DOKÁŽE preto, lebo obdivuje toho, kto to dokáže iba slovami „buď čistý“.

Kresťania sa pýšia cudzím perím. Sami robiť nebudú, ale chvastať sa tým, že sú dobrí, skromní a pokorní, budú donekonečna. Vyzuť sa z najťažšej práce a prezentovať sa ako najlepší a morálne nadradený, je hlboko pod úroveň každého slušného človeka.

Okrem iného takéto konanie považujem za prejav pohŕdania ľudskou prácou.

Kresťania jedno hovoria, druhé robia.

Hovoria o morálke, konajú nemorálne.

Keby to bolo inak, lekárov by postavili nad seba, lebo lekári liečiť malomocných dokážu, i keď nie tak, ako to dokázal Ježiš Kristus.

Každý lenivec nesmierne rád uverí tomu, že keď nič nerobí a nemá výsledky, je lepší než ostatní a patrí k vyvoleným. Každý leňoch veľmi rád v zlomku sekundy naletí na to, že sa treba modliť a robota sa, vďaka jeho modlitbám, urobí sama. Preto je aj také náročné v tejto spoločnosti niečo zmeniť, lebo lenivci sa vždy, keď treba, spoja a zničia akúkoľvek iniciatívu, ktorá by viedla k tomu, že by lenivosť už nebola odmeňovaná.

Nie je nič jednoduchšie ako vyhlásiť sa za lepšieho a morálne nadradeného preto, lebo niečo nerobíte. Je to, akoby som vyhlásila, že som vynikajúca klaviristka, lebo som ešte nikdy nepokazila nijaký koncert. Pričom skutočnosť, že na klavíri hrať neviem a nijaký koncert som nikdy nemala, by som si dômyselne nechala pre seba. Jedinou zárukou, že nikdy neurobíte nijakú chybu, je nerobiť vôbec nič. V spoločnosti, v ktorej je plno práce, ktorú niekto urobiť musí, aby sme tu mohli žiť ako ľudia, je však tento postoj alibistický a nemorálny.

Kresťanstvo považujem za glorifikáciu neodbornosti a lenivosti. Okrem toho aj za najgeniálnejší podnikateľský počin v našej spoločnosti, pretože speňažuje Boha a zázraky Ježiša Krista, ktoré Ježiš Kristus vykonával zadarmo. Speňažovať prácu iných, a zvlášť zázraky Ježiša Krista, je podnikateľská genialita a nie skromnosť a pokora. O politickej genialite budem hovoriť asi inokedy, ale ten, kto zarobil obrovské prachy tým, že vydžubal (ako sa hovorí v Košicoch) s druhými, je práve katolícka cirkev. Sama akurát tak presviedča ľudí, že sa narodili zlí a potrebujú spasiteľa, ktorého zástupcom na Zemi sú oni sami a oni nás zachránia a my sa musíme nechať zachrániť. Pred ich vlastnými výmyslami. Aj im to zaplatiť. Zarábajú na tom, že sami nerobia, iba každého presvedčia, že nie je dosť dobrý, ale keď si zaplatí, zariadia u samotného pána Boha, že nepôjde do pekla.

Takže, kým bude v našej spoločnosti platiť kresťanská morálka, ktorá káže vyzuť sa z práce, ísť do kostola, zopnúť ruky a modliť sa a ešte sa tváriť, že tí, ktorí musia drieť, si za to môžu sami, vždy bude existovať dostatočne silná skupina tých, ktorí na takúto nehoráznosť nedajú dopustiť a budú do krvi bojovať za to, aby to tak aj ostalo, aby tí, ktorí pracujú, museli aj naďalej držať hubu a krok, a aby tí, ktorí len mudrujú, ostali v pozícii otrokov, ktorí majú byť radi, že za svoju prácu dostanú vôbec nejakú odmenu a dovtedy tu nebudú platiť normálne ľudské hodnoty, podľa ktorých má byť odmenený ten, kto robí a nie ten, kto o tej práci len trepe. Nehovoriac o tom, že presvedčiť ľudí že sa rodia zlí hriešni a skazení, lebo podľa nejakého vymysleného náboženského príbehu to tak je a my sa musíme nechať zachraňovať nejakou samozvanou svetskou autoritou, je nemorálne až až.

No a nakoniec, keby cirkev mala konkrétne riešenia problémov, tak by ich dávno poskytla verejnosti, alebo minimálne odborníkom. Keď našu exprezidentku ešte len inaugurovali, jeden kresťanský papaláš pri slávnostnej svätej omši povedal, že sa za ňu bude modliť, aby múdro rozhodovala. Prečo? Lebo on sám nič múdre nevyprodukuje, takže keby potrebovala, on jej určite neporadí.

Modliť sa a drístať blbosti vie každý. Robiť málokto. A robiť dobre ešte menej.