Gabriela Uhlárová

Povedal Ježiš Kristus a s týmto vyhlásením sa plne stotožňujem.

Preto budem vždy porovnávať to, čo kto o Bohu rozpráva, alebo čo sa o ňom kde píše s tým, či by sa v danej situácii rovnako zachoval dobrý otec, a keď sa konanie príslušného Boha bude odlišovať od toho, ako by v danej situácii konal dobrý otec, neprijmem to, čo sa o takomto Bohu niekde hovorí alebo píše.

Vyžiadal by nejaký normálny, teda dobrý otec smrť svojho jediného syna, aby mohol odpustiť iným, zlým deťom? Alebo dospelým ľuďom? Viete si predstaviť, že by vaše dieťa bolo šikovné, dobré, múdre a ostatné deti zlé, neschopné a hlúpe a vy by ste sa na ne tak nahnevali, že by ste vyžiadali, aby vaše dieťa umrelo strašnou a potupnou smrťou, lebo inak tým zlým deckám nebudete môcť odpustiť? Ja si to predstaviť neviem. Vysvetliť svojmu decku, že so zlými deťmi sa hrať radšej nemá, to áno, ale chcieť jeho smrť, aby som mohla odpustiť zlým deťom? To sa mi vôbec nezdá normálne. A silne pochybujem, že by toto nejaký dobrý a normálny otec niekedy chcel.

„Účelom článku 24 ústavy a čl. 9 dohovoru nie je len ochrana náboženskej slobody, ale zaručenie duchovnej slobody pre každého, pre veriacich i neveriacich.“ Drgonec, Ján. Veľké komentáre, Ústava Slovenskej republiky, 2019.

Ústavou sa myslí Ústava Slovenskej republiky a dohovor je Európsky dohovor o ľudských právach.

Okrem iného to znamená aj to, že každý občan je duchovne svojprávny. Dokonca by to malo znamenať aj to, že občan má nárok na právnu ochranu pred svojvoľným zasahovaním do jeho duchovnej slobody zo strany samozvaných autorít, ktoré sa cítia byť „duchovnejšie“ alebo si myslia, že sú „na tej jedinej správnej duchovnej ceste“ a snažia sa donútiť aj ostatných, aby žili „duchovne správne“. Napríklad aj takej katolíckej cirkvi.

Tí, ktorí sa domnievajú, že sú „duchovne už ďalej“ alebo „duchovne na vyššej úrovni“ a na tých, ktorí ešte „duchovne nedošli tam, kam oni“ sa pozerajú posmešne a cez prsty, uverili bludu „duchovnej nadradenosti“. Nič takého, že niekto je duchovne menej alebo viac neexistuje. Všetci sme rovnako duchovní. Presne tak ako sme všetci rovnako hmotní. Novorodenec, ktorý má tri a pol kila, nie je o nič menej telesný ako stodvadsaťkilový kulturista a stodvadsaťkilový kulturista je rovnako duchovný ako vysokoškolský pedagóg, ktorý učí jadrovú fyziku, a ten je zase tak isto duchovný, ako farár, ktorý káže v kostole, alebo dieťa, ktoré sa hrá v piesku. Nič takého ako „byť duchovnejší ako ostatní“ neexistuje. Potreba byť viac ako niekto iný však môže poukazovať na nejaký nevyriešený emocionálny problém.